SLOVENSKO: Za smrť Róma zaplatí 53 tisíc eur

ilustračné foto

Sťažovateľke súd priznal sumu 53 tisíc eur. Pani Mižigárová sa pred deviatimi rokmi obrátila na európsky súd so sťažnosťou, že jej manžel zomrel v dôsledku smrteľného zranenia, ktoré utrpel počas policajného predvedenia a že slovenské orgány neuskutočnili dôkladné a skutočné vyšetrovanie okolností jeho smrti.

Dňa 12. augusta 1999 približne medzi 20.00 hod. a 20.30 hod. polícia zadržala manžela sťažovateľky spolu s ďalšou osobou. Polícia ich podozrievala z krádeže bicyklov, na ktorých jazdili. Počas zadržania policajti proti nim použili hmaty a chvaty a odviezli ich na Okresné oddelenie Policajného zboru Poprad. V čase zadržania bol manžel sťažovateľky (pán Šarišský) v dobrom zdravotnom stave. Potom, ako ho vypočuli štyria policajti, bol odvedený do inej miestnosti za účelom ďalšieho výsluchu policajtom, ktorý bol mimo služby a s ktorým sa už pred tým stretol, poručíkom F. Počas výsluchu bol manžel sťažovateľky postrelený do brucha.

Po štyroch dňoch strávených v nemocnici tomuto zraneniu podľahol. Dňa 29. mája 2000 podala prokurátorka proti poručíkovi F. obžalobu za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že nedbanlivosťou porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania. V obžalobe bolo okrem iného uvedené, že pri vyšetrovacom pokuse zo 4. mája 2000 bolo preukázané, že výpoveď poručíka F., podľa ktorej mal zbraň v puzdre, ktoré zakrývala košeľa, nebola pravdivá, pretože ak by tomu bolo tak, manžel sťažovateľky by nemohol vytiahnuť z neho zbraň. Dňa 18. októbra 2000 sudca Okresného súdu Poprad vydal podľa § 314e Trestného poriadku trestný rozkaz. Ním uznal poručíka F. vinným z trestného činu ublíženia na zdraví v zmysle § 224 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že nedbanlivosťou porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania. V trestnom rozkaze bolo uvedené, že podľa príslušných predpisov si nezabezpečil zbraň, v dôsledku čoho manžel sťažovateľky zbraň vytiahol z puzdra a spôsobil si ňou smrteľné zranenia. Poručík F. bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dva a pol roka. Ani prokurátor, ani poručík F. nepodali proti trestnému rozkazu odvolanie a tak nadobudol právoplatnosť. Poručík F. následne, dňa 23. januára 2001 spáchal samovraždu.

Podľa článku 2 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na život, sťažovateľka namietala, že jej manžel zomrel v dôsledku smrteľného zranenia, ktoré utrpel v priebehu policajného predvedenia a že slovenské orgány neuskutočnili dôkladné a skutočné vyšetrovanie okolností jeho smrti. Sťažnosť bola podaná 13. apríla 2001.

Európsky súd dospel k záveru, že aj ak manžel sťažovateľky spáchal samovraždu spôsobom, aký opísali vnútroštátne orgány, tieto porušili svoju povinnosť uskutočniť primerané opatrenia na ochranu jeho zdravia a telesnej integrity počas policajného zadržania. Vzhľadom na uvedené došlo podľa európskeho súdu k porušeniu článku 2 Dohovoru v jeho hmotnej časti. Pokiaľ ide o vyšetrovanie okolností smrti manžela sťažovateľky, európsky súd dospel k záveru, že nebolo dostatočne nezávislé vzhľadom na to, že sa ho, najmä pokiaľ išlo o rekonštrukcie, zúčastnili aj špecialisti z okresu Poprad, z ktorého bol poručík F. Pokiaľ ide o dostatočnosť vyšetrovania, európsky súd vytkol vnútroštátnym orgánom, že sa nezaoberali námietkou manžela sťažovateľky, že poručík F. mu zbraň dal sám, ako aj to, že neboli náležite zabezpečené povýstrelové splodiny na rukách poručíka F. Ďalej, že nebolo uskutočnené vysvetlenie vo vzťahu k nezrovnalostiam vo výpovediach poručíka F. Zároveň európsky súd uviedol, že nebolo vyšetrené, ako a kedy poškodený utrpel vážne poranenia tváre a ľavého ucha, pričom prípadné zlé zaobchádzanie pred postrelením bolo podľa európskeho súdu relevantné aj vo vzťahu k vyšetrovaniu namietaného porušenia práva na život. Vzhľadom na uvedené európsky súd dospel aj k záveru o porušení procesných záruk obsiahnutých v článku 2 Dohovoru. S poukazom na uvedené závery nepovažoval za potrebné samostatne posudzovať sťažnosť sťažovateľky na namietané zlé zaobchádzanie s jej manželom počas jeho zadržania a absenciu účinného vyšetrovania v tomto ohľade. Zároveň nepovažoval za potrebné samostatne posudzovať sťažnosť sťažovateľky na namietané porušenie článku 13 Dohovoru zaručujúceho účinný prostriedok nápravy. Európsky súd ďalej dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 14 zakazujúceho diskrimináciu v spojení s článkom 2 Dohovoru, pričom poznamenal, že vnútroštátne orgány nedisponovali informáciami, ktoré by boli dostatočné na to, aby vznikla ich povinnosť vyšetriť možný rasový motív zo strany policajtov.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, európsky súd priznal sťažovateľke 45 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 8 000 eur z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.